Vitráže na želanie od firmy MIKOS

Výroba skla bola známa už v starom Grécku a v Sýrii. Skutočný rozmach nastal až v 13. storočí, kedy sa sklo používalo predovšetkým na výrobu čaší a okien. Vtedy bola ešte známa technológia pre výrobu plochého skla, preto sa väčšie sklenné plochy vytvárali nasledovne: sklárskou píštalou sa vyfúkli sklenenné gule, ktoré sa potom ešte rozžhavené sploštili medzi kovovými doštičkami na kolečká a tie sa mohli brúsiť do tvaru štvorca, obdĺžnika atď. Nakonie sa tieto malé kúsky skla spojili olovom do požadovaného tvaru.Takto vyrábané sklo bolo samozrejme pracné a drahé, používalo sa na hradoch, zámkoch a v kostoloch. Sklo bolo vtedy cenené ako drahé kamene a bolo zasadzované do zlata a striebra. Najkrásnejšie vitráže vznikli v 13. až 15. storočí v Európe - v Tialiansku a Nemecku. Ich vývoj postupoval od spojovacích šošvkových skiel, cez ploché tabuľky, k rôzne domaľovaným (väčšinou čiernou farbou, neskôr žltou a červenou) až k úplne prefarbeným sklám. Vitráže v jednoduchšom prevedení sa začali používať na zasklenie okien i v mešitanskych domoch. V súvislosti s politickou a ekonomickou situáciou v Európe vznikalo čím ďalej, tým menej vitráží. Zavedením priemyselnej výroby plochého skla sa potom stalo sklo všednou a bežnou surovinou.

Takmer zabudnutú remeselnú tradíciu kostolných vitráží oživil, vďaka nápadu nahradiť olovený profil medenným plechom a jeho spojovanie cínom, na prelome 19. a 20. storočia Louis Comfort Tiffany (1848-1933), syn newyorkského obchodníka so šperkami a dekoratívnymi predmetmi a zakladateľa svetoznámej šperkárskej firmy "Tiffany & Company". Bolo to práve v období secesie, ktoré podporovalo rozvoj všetkých umeleckých remesiel. Nová technika a novo-zafarbené sklá (sám Tiffany experimentálne objavil tzv meňavé sklo známe ako Favrile) mu umožnili vystúpiť do priestoru a hľadať nové možnosti využitia skla. Tiffany sa v 17 rokoch vybral do Európy, kde ho veľmi oslovili okenné vitráže v chrámoch a v katedrálach. Vďaka radám a finančnej pomoci svojho otca založil svoju prvú manufaktúru s hlavným cieľom vynaliezť taký spôsob výroby vitráže, ktorá by umožnila jej širšie využitie a zároveň zachovala kvalitu remeselnej zručnosti stredovekých majstrov. To sa mu podarilo vyvinutím nového spôsobu spojovania ručne opracovaných kúskov skla medennými páskami a cínom. Touto technikou je možné vytvárať vitráže bez podpier až do veľkosti 3,5 x 5,5 metra, ktorá dobre tesní. Vďaka pevným spojom je potom možné Tiffany vitráže použiť tak vonku (lampy, logá firiem), ako aj vo vnútri budov (svietidlá, tienidlá, dekoratívne vitráže).

Tiffany technika vrátila opäť spracovanie výplňového skla z priemyslovej výroby späť do ručnej manufaktúry. Akékoľvek činnosti sa tu prevádzali ručne (rezanie, brúsenie aj spojovanie) a pri výrobe boli používané väčšinou patentované vzory pre lampy, tienidlá, lustre, výplne dverí, okien atď. Princíp je jednoduchý - ide o spôsob skladania a spojovania kúskov skla pomocou cínu. Konečný objekt je vzhľadovo podobný vitrážam, tak ako je známy napr. z kostolov, ale napriek tomu odlišný. Základ tvoria drobnejšie kúsky skla, pomerne presne vyrezané podľa vopred pripraveného návrhu. Po následnom dobrúsení hrán a malých tvarových korekciách sa jednotlivé sklíčka olepujú medennou samolepiacou páskou, ktorá sa veľmi pečlivo hladí a pritlačí ku sklu. Na podložke sa potom časti budúcej vitráže zafixujú a pozorne sa prepájkujú cínovou pájkou. Pre výrobu vitráží sa používajú rôzne sklá, aj tabuľové, ale v historických objektoch a pri originálnych Tiffany vitrážach sú používané špeciálne ručne vyrábané sklá. Tiffany technika spravila staronové remeslo vitráží kreatívnejším a do dnešnej hektickej doby priniesla krásu a radosť.

Klasická vitráž

Technologický základ klasickej vitráže spočíva v olovených lištách, ktoré spájajú jednotlivé kúsky narezaného farebného skla. Tieto lišty môžu opticky rušiť detaily motívu, a preto je vhodné používať túto technológiu len pri jednoduchých vzoroch, alebo pri väčších vitrážach. Najčastejšie sa používa pri výplni okien v katedrálach, kostoloch, schodišťových oknách, presklených stropoch, strešných oknách, atď.

Tiffany vitráž

Táto technológia sa oproti klasickej vitráži líši tým, že jednotlivé kúsky skla nie sú spájané olovenými lištami, ale hrany sa obalia medennou páskou a pospájkujú. Prechody medzi jednotlivými farebnými kúskami skla sú jemnejšie, čo je výhodnejšie pri výrobe zložitých motívov náročných na detaily. Tento štýl je pomenovaný podľa sklenára Louisa C. Tiffanyho, ktorý ho vynašiel.

Pseudovitráž

Technológia pseudovitráže spočíva v nalepovaní hotových vitráží, ktorých základ tvoria olovené lišty, na sklo. Najčastejšie využitie tohto štýlu je pri výplniach väčších predmetov ako dverí, okien, zrkadiel a pod.